Herné mikrotransakcie – novodobé gamblerstvo?

Tento článok som pôvodne publikoval na suchoba.sme.blog.sk.

Hranie počítačových (alebo konzolových) hier rozdeľuje verejnosť na niekoľko táborov. Niektorí ľudia, najmä rodičia, považujú hry za spúšťač agresivity, ktorý podnecuje násilie.

Iní zas tvrdia, že hry pozitívne ovplyvňujú kognitívne schopnosti, čo však zatiaľ relevantné výskumy nepotvrdili. No a jeden z najväčších táborov zase tvrdí, že hry sú obyčajné gamblerstvo. Do istej miery môže mať táto posledná skupina pravdu.

19 ročný gambler

Kensgold je prezývka neznámeho chlapca, ktorý podľahol takzvaným pay-to-win hrám. Princíp pay-to-win je jednoduchý, nech ide o akýkoľvek typ hry: ak si zaplatíte, ste zvýhodnený oproti iným hráčom. Ste silnejší, máte lepšie brnenie, väčšiu armádu, rýchlejšie produkujete suroviny alebo staváte vo vyššom tempe. Tieto platby sa nazývajú mikrotransakcie.

Ponuka balíčka predmetov v mobilnej hre Gods&Glory (Gods&Glory - snímka obrazovky)


Kensgold minul na mikrotransakciách viac ako 10 000 $. Konkrétne 13 500,25 $. Začal už v 13 rokoch, s hrami, ktoré možno poznáte aj vy: Clash of Kings alebo The Hobbit: Kingdoms of Middle-earth.

Ako je možné, že sa niekto stane závislým na mikrotransakciách, ktoré mu nedávajú žiadnu vidinu reálneho zisku? Keď sa u nás povie gambler, väčšina ľudí (som medzi nimi) si predstaví neumytú, nervóznu osobu, ktorá v rohu krčmy fajčí, popíja pivo a zúrivo pri tom ťuká do tlačidiel, alebo ťahá páčky automatov. Dopátrať sa k dôvodu tejto závislosti nie je až také náročné – vidina ľahko zarobených peňazí, slastný zvuk cinkania, 3 symboly vedľa seba. Samozrejme, že takáto výhra – ak náhodou nejaká je – nevydrží dlho, lebo dotyčný mince znova nahádže do automatu.

Pri počítačových hrách, a konkrétne mikrotransakciách, je asi trochu náročnejšie určiť dôvod závislosti. Nemyslím si, že hry sú nutne zlé. V rozumnej miere to môže byť príjemný relax. No postaviť okolo nich svoju existenciu, ambície a sny je pre mňa nepochopiteľné. Je to nedostatkom reálnych impulzov? Reálnych výziev?

Príklad Kensgolda je síce zo zahraničia, podľa mňa by sme však nemuseli ísť ďaleko ani po jeho slovenskú verziu. Uvažujem nad tým, akú rolu v tomto scenári hráme my, dospelí. Uľahčujeme deťom život, všetko im dávame a tým im zároveň „kradneme” výzvy zo života? Možno sa až príliš nechávam unášať melancholickými úvahami a starosťami. Nuž, ale to je asi údel rodiča. 🙂